Malý (veľký) zázrak

Každý rodič sa teší a bojí zároveň, keď jeho dieťa dospeje, osamostatní sa, nájde si životného partnera a vyletí z rodičovského hniezda. Vtedy si plne uvedomí význam slov, malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti.

 Naša najstaršia dcéra odišla študovať do Nemecka, do Mníchova na Ludwik-Maximilans Universität. Našla si tam životného partnera, zosobášili sa a čakali spolu dieťatko. Všetci sme sa na drobčeka tešili. S dcérou si pravidelne telefonujeme, no v pondelok 8.8. 2011 som sa jej nemohla dovolať. Neozývala sa a ja som cítila, že niečo nie je v poriadku.

Prvé komplikácie

 Ozvala sa mi neskoro popoludní so slovami: “Som v nemocnici, drobček sa pýta na svet.“ Bolo to veľmi predčasne, v 24 týždni. Ráno začala krvácať a lekárka ju nechala previezť na kliniku do Harlachingu, kde je neonatologické centrum, čiže špeciálna klinika pre veľmi predčasne narodené detičky. Lekári sa štyri dni pokúšali zastaviť pôrod – neúspešne. Vo štvrtok, po dlhých poradách a zvažovaní všetkých rizík, sa rozhodli vybrať dieťatko cisárskym rezom. Malý sa hneď nadýchol a kričal, čo už samo o sebe bolo zázrakom, pretože také malé detičky väčšinou nemajú vyvinuté pľúca. Florián Johannes vážil 521g a meral 30 cm. 

Preplakala som celý deň. Ráno od strachu, potom od radosti, že obaja žijú a v rámci danej situácie sa majú dobre, a keď som sa dozvedela jeho hmotnosť a naštudovala si niečo na internete o rizikách, tak zase od strachu.

Náš pastor Gabriel Minárik mi volal vo chvíli, keď mi bolo najhoršie. Vedel, že sa niečo deje a potrebujem jeho pomoc a podporu. Rázne zatrhol môj plač a pripomenul mi Božie zasľúbenia pre všetkých, ktorí v Neho veria. Modlitba premohla zúfalstvo, ja som sa modlila a verila.

Po pôrode

Prvé dni po pôrode bolo všetko v poriadku. Maličký Floriánko prosperoval, papal, kakal, dýchal, no proste štandardné činnosti bábätka. Ako správna stará mama som sa hneď vypravila do Mníchova. Na to, ako vyzerá polkilové bábätko vás nepripraví nič. Bol to šok. V nemocnici sa držíte, musíte byť opora pre dcéru aj zaťa, všetkých ubezpečujete, že je to OK, všetko bude dobré. Keď som vyšla z nemocnice, plakala som ako dážď. A modlila som sa, koľko som vládala. Prosila som Boha, aby to dieťatko zachránil. Modlila som sa každú noc. Do 23.00 hod som bola pri dcére, hodinu mi trvala cesta do jej študentského bytu a potom som sa modlila. O tretej ráno som často pozerala na hodinky, ale nedokázala som spať.

Operácia

 Dieťatko v brušku nepotrebuje okysličovať pľúca, lebo dýcha prostredníctvom matky. Preto má v srdiečku otvor, ktorý sa po pôrode do niekoľkých dní uzavrie sám. U Floriánka sa tak nestalo. Otvor bol nezvyčajne veľký, nasadili mu medikamenty, ale nepomohlo to. Lekári sa rozhodli pre operáciu. Hovorili o tom ako o štandardnej, bežnej operácii. Samozrejme sme boli poučení aj o možných rizikách. Modlili sme sa všetci, aby sa ten otvor uzavrel sám, ale neúspešne. Robili mu sonovyšetrenie tesne pred operáciou, žiadna zmena nenastala, museli ho operovať.

 V utorok o deviatej išli na operačnú sálu. Operácia sa nepodarila. Ku srdiečku sa nevedeli dostať. Nedokázali to vysvetliť ani sebe, ani nám. Florián sa neprebral z narkózy. Prognózy boli veľmi zlé. Ich správanie sa veľmi zmenilo, každú chvíľu boli pri ňom konzília. Odporúčali nám, aby sme pri ňom trávili, čo najviac času, odrazu nás nikto neposielal preč a boli mimoriadne milí a ústretoví. Vycítili sme, že mu nedávajú šancu. Floriánko sa nepreberal. Sedeli sme pri ňom a modlili sa. Keď sme už nevládali, išli sme si ľahnúť. Dcéra so zaťom ostali v nemocnici, ja som išla do bytu.

 Skoro ráno ich zobudil telefonát, aby okamžite prišli ku dieťaťu. Lekári im oznámili, že zomiera. Nefungovali mu obličky, zlyhávali základné životné funkcie. V tele mal 300 gramov nevylúčenej tekutiny. Nedokážu mu pomôcť, urobili všetko, čo vedeli.

Nerozumela som tomu, modlili sme sa , ja, manžel, dcéra, bratia a sestry zo skupinky v Humennom, v Poprade. Každú chvíľu som volala Gabrielovi Minárikovi a Paľovi Rogovi a prosila ich o radu a pomoc. Prehlasovali sme uzdravenie podľa Biblie a stále nič. Odmietala som uveriť tomu, že môj vnuk zomrie. Môj vnuk NIE! Ja som predsa uverila a verím, Boh drží svoje slovo, kde je chyba? Prečo?

Prielom

Manžel bol na Slovensku a riešili to s pastorom. Povedal mi, že zrejme na dieťati je kliatba a treba ju zrušiť. V stredu ráno mi dcéra poslala SMS : „Mamka okamžite príď, je veľmi zle.“ Už som neplakala, verila som Bohu a požiadala som manžela a svokra, aby aj oni spolu so mnou lámali kliatby. Volala som pastorovi, poradil mi, na čo nezabudnúť, a že kliatby musí zrušiť aj dcéra, možno aj ona na neho uvalila nevedomky kliatbu.

Už som neplakala, verila som Bohu.

 Modlila som sa v jazykoch aj cestou metrom, anonymita veľkomesta má tú výhodu, že si vás nikto nevšíma, a keď aj áno, aj tak vám nerozumejú. V podstate mi to bolo jedno, podstatný bol Florián a jeho život. Dcéra lámala kliatby o 11. hod. Poslala som ju , aby to urobila niekde v súkromí,, kde si môžete vyliať srdce pred Bohom.. Zvláštne bolo to, že chvíľku potom, ako išla rušiť kliatby, prišlo lekárske konzílium, že okamžite musia konzultovať situáciu s oboma rodičmi. Nedovolila som, aby ju vyrušili, pozerali na mňa síce čudne, ale počkali. Potom nám navrhli, že ak malý prežije do rána, skúsia urobiť záchrannú operáciu. Jej výsledok nevedeli zaručiť. Mal to byť posledný zúfalý pokus. Chceli, aby sa rodičia rozhodli, či ho nechajú umrieť pokojne, alebo to ešte raz skúsia. Ani zdarná operácia v jeho stave neznamenala istú šancu žiť. Rodičia súhlasili s operáciou.

Vrátili sme sa k vnúčikovi a ja som sa celý čas modlila v jazykoch. O 13. hodine sa stal zázrak, Floriánko piškal, 7ml. Neviem, či niekto niekedy mal takú radosť z popiškanej plienky ako sestričky, lekári a my.

 Po 24hodinách to bol prvý náznak, jeho malé telíčko sa pozbieralo z najhoršieho. Plienočky kontrolovali každé dve hodiny a drobček pekne piškal. Vždy viac a viac. Do izby začali postupne nabiehať doktori s úsmevmi na tvári. Prebral sa, začal sa hýbať, dýchal sám. Bol to taký úžasný dôkaz Božej lásky. Operáciu odložili na ďalší deň. A potom na ďalší a ďalší. Jeho stav sa naďalej zlepšoval. Lekári behali celí natešení, že wau tá príroda je zázračná. Svatovci boli zas nadšení , že aké úžasné nemecké zdravotníctvo . A my sme ďakovali Bohu za jeho lásku a milosrdenstvo.

Stav malého Floriánka sa zlepšil a ja som zverila jeho osud do Božích rúk, rozlúčila som sa s dcérou a vrátila som sa domov. Nepochybovala som o tom, že ďalšia operácia môže dopadnúť len dobre. Operovali ho o týždeň po prvej operácii, mimoriadne sa im darilo, operácia bola rýchla, úspešná a dobre a rýchlo sa po nej zotavil. Z Nemecka už chodili len dobré správy, Floriánko pekne papal a priberal. Pondelok 7.11.2011 ho operovali na pruh, predčasne narodené detičky s jeho váhou ho majú takmer všetky. Doktori sa operácie obávali, pruh bol na dvoch miestach, plánovali sa dve operácie, boli veľmi opatrní v prognózach. Ale Boh sa oslávil a operácia dopadla výborne, všetko urobili naraz a ich rozhodnutia sa niesli v duchu našich modlitieb: “Pane požehnaj ruky doktorov, daj im múdrosť, aby sa vedeli správne rozhodnúť.“

 Floriánko váži už 2300 g a je to krásne bábätko. Tešíme sa kedy príde domov. Sláva nášmu vernému a silnému Bohu, ktorý vypočúva modlitby.

Silvia, Snina