Stretneme sa v nebi

„Vaša mama zomiera“ – povedala mi lekárka z onkologického oddelenie začiatkom júla 2010. Nevedela som, či to mám mamke povedať. Zdalo sa mi to príliš ťažké…

Modlila som sa, aby jej Boh dal toľko času, nech stihne Pána Ježiša prijať do svojho života. Predtým som jej viackrát hovorila o dôležitosti odpustenia, o tom , že treba Pána Ježiša prijať do svojho života, aby mohla ísť do neba. Vypočula si ma, ale odpoveďou bolo, že ona chodí do kostola a má svoju vieru.

V marci 2010, kedy sa liečila v nemocnici, som jej napísala list, že jej stav je vážny. Aby mi odpustila všetko, čím som ju zranila. A aby aj ona odpustila všetkým, ktorí jej v živote ublížili. Potom Boh môže odpustiť  aj jej, a ak by zomrela, pôjde do neba. Z nemocnice ju prepustili, tak sme cez Veľkú noc boli u nej, ale o liste sme nehovorili. Za moju mamu sme sa s manželom ako aj  na modlitebných stretnutiach s bratmi a sestrami modlili približne 10 rokov. S rakovinou bojovala 4 roky. Bývala v inom meste a tak som za ňou cestovala, kedy sa len dalo. Videla som stavy po chemoterapii, ale aj pekné chvíle, keď sa tešila s vnúčatami, alebo sme šli na nákupy, či do lesa na huby.

Keď ešte bola zdravá a ja som odišla z tradičnej cirkvi, povedala, že mi viac nebude pomáhať. Že je veľmi smutná, kvôli tomu čo som urobila. Prosila ma, aby som sa vrátila.

Mrzelo ma, že sa kvôli mne zbytočne trápi, pretože ja som vedela, že chcem ostať tam, kde som spoznala, že Boh je ŽIVÝ a kde sa radikálne začal meniť môj život k lepšiemu.

Už som nechcela chodiť na spoveď a hovoriť kňazovi stále tie isté hriechy, v ktorých som predtým bola ako v bludnom kruhu. Keď som spoznala ľudí z Kresťanského spoločenstva, vysvetlili mi, že Boh mi môže odpustiť aj rozvod. Že dáva nový začiatok. Že Ježišovi treba úprimne odovzdať svoj život a poprosiť Ho, aby ďalej viedol každý môj krok.

Posledné Vianoce som mamke dala knihu Záblesk večnosti, kde je pravdivá výpoveď človeka, ktorý prežil klinickú smrť a čo zažil v nebi aj v pekle. V júli pred smrťou sa mi konečne podarilo mamke pustiť aj DVD o tomto mužovi. Opäť som jej zopakovala, aby všetkým odpustila – aby aj jej Boh mohol odpustiť.

Koniec júla prežila v nemocnici. Prosila ma, aby som jej napísala tú modlitbu prijatia Pána Ježiša, čomu som sa veľmi potešila a povedala som, že sa ju môžeme pomodliť hneď spolu. Mamka ale nechcela, tak som jej modlitbu dala pod vankúš a ráno ďalšieho dňa ma vyzvala, aby sme sa spolu pomodlili – opakovala po mne:

„ Pane Ježišu, odovzdávam ti svoj život. Prosím ťa, odpusť mi všetky moje hriechy. Aj ja odpúšťam všetkým a ďakujem ti, že pôjdem k tebe do neba.“ Bola som šťastná, že som mohla byť pri tom – že Boh vypočul naše modlitby a mamka sa obrátila.

Stalo sa to vo štvrtok. Primár mi potom povedal, že mu je ľúto, ale už sa nedá nič robiť. Tak som vošla k mame do izby s vyplakanými očami, a sa pýtala aby sme ju vzali domov.  Poslednú noc som jej pustila chvály a povedala som jej, že také podobné budú aj v nebi. Zomrela v sobotu večer. Po jej smrti sme našli list, kde napísala, že nás všetkých prosí o odpustenie a aj ona nám všetko odpúšťa. List bol písaný v marci. Až vtedy som pochopila, že Boh sa postupne dotýkal jej srdca, ktoré zmäklo.

Chcem týmto povzbudiť všetkých, ktorí sa modlíte za svojich blízkych a nevidíte hneď výsledok – pokračujte. Boh má svoj čas. U niekoho možno 2 dni pred smrťou.

Takže sa teším, že sa stretneme v nebi.

Elena, Poprad