Vykúpenie

Hriechy mladosti

Začnem niekde tam, keď som bol ešte malý chlapec. Rodičia ma celý môj detský život viedli k tomu, aby som bol poslušný,  s každým vychádzal za dobré a samozrejme, aby som navštevoval evanjelický kostol. Ich snaha bola, aby bol zo mňa dobrý človek, podľa ich predstáv. Môj otec bol na mňa dosť prísny, čo bolo dobré. Keď bol ale môj otec mladší, tak sa z času na čas opil a pod vplyvom alkoholu mlátil moju matku. Boli aj časy, keď sme sa s mamou a mojím jediným bratom Petrom museli pred otcom skryť, no niekedy aj ujsť z domu, pre jeho zúrivosť. Mama sa bála, že nám ublíži. Keď bol otec triezvy dal by nám aj modré z neba, no ospravedlnenie nebolo nikdy. Táto skutočnosť ma veľmi ranila a formovala zo mňa surového človek.a. (V neskoršom veku, keď som dal život Ježišovi, som môjmu otcovi z Božej lásky odpustil a našiel som aj dobré stránky jeho života a výchovy . Dnes s ním mám  dobrý vzťah a mám ho rád.)

Ako mladý chlapec základnej školy, myslím že som mohol byť štvrták, som sa pri skúmaní jednej rozostavanej stavby pošmykol na povale, kde nebolo ešte urobené zábradlie, a spadol som asi z 10-metrovej výšky až dole do pivnice na betónové schody na hlavu. Vtedy tam bol aj môj brat Peter, ktorý okamžite utekal za naším otcom,  ten ma naložil do privolanej sanitky. Z tohto okamihu si nič nepamätám. Bolo mi neskôr povedané, keď som sa z úrazu dostal, že som bol v kóme a mal som nízku pravdepodobnosť, že prežijem.

Už v mojej mladosti som bol dosť neposlušný chlapec, čo neskôr vyvrcholilo k tomu, že mi hrozila dvojka z chovania za krádež. Ako žiak základnej školy som mal doma už slušnú zbierku nožov, ktoré som bol ochotný použiť pri sebaobrane. Našťastie som ich nikdy nepoužil. Ako stredoškolák som začal v otcovej dielničke s výrobou kuší a bodných zbraní. Trávil som hodiny času umeleckým kreslením morbidných aktov ako sú lebky ľudí, mŕtvi ľudia v rozklade, atď… Medzi tým všetkým som mal skoro po celý môj voľný čas na ušiach slúchadlá, kde mi zúrila dethmetalová hudba. Medzi rovesníkmi som nevynikal, skôr som bol pre nich človek uzavretý do seba s náladovou povahou a myslím, že kvôli tomu som nemal ani veľa kamarátov. Rád som vyhľadával miesta, kde bola bitka – chcel som sa tiež pričiniť, aj keď sa to veľakrát mňa netýkalo. V neskoršom veku, keď som chodil na strednú umeleckú školu odbor umelecký stolár, som zbil na verejnosti jedného chalana tak, že som mal nemalé problémy s políciou. Ako stredoškolák som pri pouličnom predaji kúpil perkusný šesťranový revolver kalibru 11mm. Pri neskoršom predaji, keď som ho chcel posunúť do iných rúk nás naháňala polícia, chytili nás, no dopadlo to pokutou a zákazom strieľania na verejnosti. Divím sa, že nám zbraň nevzali. Moja mama,  keď chcela ísť večer spať , zaspávala so strachom, či ju v noci neprebodnem nožom (s čím sa mi neskôr zdôverila). Samozrejme, ja som takéto úmysly na rodičov nikdy nemal, skôr som sa vyzúril na ulici . Našťastie som nikoho nezabil. Ako chalan na strednej škole som sa prihlásil na kickbox, kde som si svoju agresivitu mohol poriadne vybiť a dokonca mi ľudia pri tom aj fandili, čo ma nesmierne bavilo. Myslel som si,  že konečne som našiel niečo, v čom sa môžem zdokonaľovať a čo ma baví. To bola približne moja mladosť do polovice strednej školy, ktorou, keď nemusím,  sa ani nechválim.

Dnes už viem, že celý môj život do 20  rokov, bola jedna veľká  satanova hra, ktorému som nevedomky slúžil.

Havária

Zarábal som si peniaze krádežami, bitkami. Za takéto špinavé peniaze som si v 18 rokoch kúpil motorku, na ktorej som v ten istý deň havaroval. Približne v rýchlosti 120km/hod. som v ľavotočivej zákrute nezvládol jej riadenie a nabúral som do oceľovej pouličnej lampy. Motorka vybuchla a začala horieť.  Všade bolo veľa dymu, takže bola malá viditeľnosť na mieste nehody. Pri náraze som preletel vzduchom asi tak 7 metrov, dopadol som na asfaltovú cestu a po dopade na zem mi odpadla z hlavy prilba,  takže som mal ľavú stranu tváre zodratú. Vtedy som sa postavil na rovné nohy a pozeral som na motorku ako horí v plameňoch. No v tom šoku som ani len netušil, že moje ľavé chodidlo je nasekané črepinami železa z vybuchnutej motorky. Ako som tak stál napadlo ma, že ujdem preč z tohoto miesta. Ale ako som chcel vykročiť, pravá noha sa mi zlomila v stehennej kosti približne do 70° uhla a ja som padol na zem. Ľavou rukou som si chcel nohu pridržať, no pri pohybe mi ruka vypadla z ramenného kĺbu. Bezmocne som ležal na ceste a čakal, kým ma niekto nenájde.  No do pol hodiny som bol už v nemocnici na operačnom stole. Tam mi ruku drasticky nasadili späť do kĺbu. No a nohu? Lekári ma odviezli na izbu, kde mi okolo päty priviazali kožený popruh a zlomeninu naťahovali, aby sa zlomené kosti o seba netreli. Keď už bola noha dostatočne napnutá, zaistili ju ďalšími popruhmi a v takomto stave som čakal na operáciu jeden deň, pretože bol práve sviatok  a tak ma nemal kto operovať. Zlomenina bola trieštená, mal som tam úlomky kosti. Pri operácii mi po celej stehennej kosti z bočnej strany zošrubovali kovovú tyč, ktorá mi držala nohu pohromade, pokiaľ sa opäť nezrastie.

Po jednom mesiaci ležania mi lekári povedali, že kosť sa zrastá veľmi pomaly, skoro vôbec. Bál som sa, že prídem o nohu.

Prišla záchrana

Môj svet sa zrútil. Schudol som približne 13 kg, prestalo mi chutiť jesť. Kamaráti, ktorých som nazýval kamarátmi, ma prišli pozrieť do nemocnice, no namiesto pozdvihnutia som dostal posmešné rady. Moji rodičia boli zúfalí a moja vtedajšia priateľka Jana (terajšia manželka), tomu nemohla uveriť. Do nemocnice prišiel za mnou aj Marek Štrbák. Vtedy sme sa poznali len z tréningu na kickboxe. Keď vstúpil do izby, všimol som si na ňom, že je nejaký iný, zmenený, tvár mu akosi žiarila úsmevom, oči boli jasné,  priame, v rukách držal bagetu a coca-colu a kráčal ku mne. Povedal som si: „Čo ten tu chce!“ No Marek povedal: “Ahoj doniesol som Ti niečo pod zub,“ a začal ma povzbudzovať. Hovoril o Ježišovi. Vtedy som po prvýkrát v mojom živote počul tak niečo krásne, že ma môže niekto vykúpiť z pod zla, závislostí a otroctva. Marek povedal, že Ježiš ma môže zachrániť pred peklom. Po prvý raz som sa modlil k Bohu zo srdca.

Povedal som Bohu: “Bože, ak naozaj si, daj sa mi spoznať. Odpusť mi moje hriechy, lebo som zlý človek.“ Od tohoto okamihu som dostal pokoj do môjho srdca, že ak by sa teraz čokoľvek udialo s mojím životom, je mi to jedno. Vedel som, cítil som, prežíval som tú Božiu lásku a milosť vo svojom srdci. Vtedy na posteli som prijal novú silu pre svoj nasledujúci život.

Cítil som takú obrovskú lásku ako nikdy predtým.  Po dlhšom čase sa mi zlomená stehenná kosť predsa len zrástla, čo bol pre mňa veľký zázrak, ktorý som pripisoval jednoznačne živému Bohu. Každému v nemocnici, som hovoril, že Ježiš Kristus ma uzdravil. Ľudia na mňa pozerali ako na blázna. Po dlhšom cvičení svalstva som začal opäť chodiť, no s kovovým klincom v nohe a barlou v ruke. Musel som chodiť s barlou, lebo ak som nohu zaťažil viac oko treba, ukrutne ma začala bolieť. Pri prepúšťaní z nemocnice ma lekári uisťovali, aby som sa nebál, veď aj s klincom v nohe sa dá žiť. No ja som takéto reči hneď odmietal, vedel že to takto nebude a neskôr, keď som sa zotavil, dal som si klinec vyoperovať.

Pri jednej prechádzke s mojou priateľkou Janou (terajšou manželkou), som si spomenul na Mareka, toho, čo mi povedal o Bohu. Keď mi kázal evanjelium, spomenul medzi rečou, že ma pozýva na zhromaždenie, kde Boh robí zázraky aj dnes. Keďže bolo vtedy veľmi chladno a mne s Jankou bola zima, tak som si povedal, že sa ideme zohriať tam, do tej sály, kde sa koná tá spomínaná bohoslužba. Zaujímavé na tom bolo to, že práve v ten deň sme boli na prechádzke a bola nám zima, práve v ten čas bola bohoslužba a práve teraz som si na to spomenul. Teraz som presvedčený, že to mal Boh naplánované s mojím aj jej životom. Boh chcel, aby som šiel ďalej za ním. Nestačilo, že som ho vyznal za svojho Pána, On chcel viac. Chcel ma celého.Kazateľ  na tej bohoslužbe niečo vykladal z Biblie, no mne to nič nedávalo, pravdu povediac, ani ma to nezaujímalo. Bol som rád, že sa zohrejem od zimy a Janka tak isto. To, čo ma vtedy upútalo, boli hudobné nástroje, myslím, že kvôli nim som tam vydržal sedieť až do konca. Ku koncu zhromaždenia dal kazateľ výzvu, že kto má nejaký problém nech príde dopredu, že on sa bude modliť za uzdravenie. Samozrejme, že som nešiel, veď načo by som tam šiel, bol som stále ešte niekde v mojej duši ten “chlapisko“. Potom ani neviem ako, a stál som vpredu pred kazateľom, ktorý kládol ruky na všetkých, čo boli vpredu. Mňa sa len opýtal: „Čo chceš, aby Ti dnes Boh urobil?“ Povedal som: „Chcem mať zdravú nohu, chcem chodiť bez barle.“ Kazateľ odvetil: „Nech sa Ti stane podľa Tvojej viery“ a šiel sa modliť za ďalších, ktorí stáli v rade na uzdravenie. Kazateľ sa po chvíli vrátil ku mne a opýtal sa ma: „Uzdravil Ťa Boh?“. Odpovedal som:„ Áno, jasné že ma uzdravil,“ a pokračoval: :„Tak teda odhoď barlu a choď sa tu prejsť.“ V tú chvíľu som sa cítil ako taká malá bezvládna myšička, no poslúchol som.

Odhodil som barlu a stúpil som na nohu, ktorá bola predtým zlomená a … bolesť žiadna, tak som si pre istotu podskočil, a… bolesť žiadna. Začal som behať okolo pódia, slzy som mal v očiach a vedel som: “Boh je živý!” Začal som Boha chváliť a ďakovať Mu.

Po tejto skúsenosti som začal navštevovať Popradský zbor kresťanského spoločenstva, kde chodím dodnes s radosťou chváliť nášho Pána Boha Ježiša Krista Nazaretského.

Požehnanie

Priateľku Janku, som spoznal v mojich 16. rokoch. Od vtedy sme spolu chodili,  no keď som ja uveril v Ježiša , Boh mi otvoril oči a spoznal som, čo je to  hriech. Začal som jej teda  hovoriť o tom istom Ježišovi, ale Janka bola v tú dobu verná a oddaná katolíckej cirkvi, takže naše názory na vieru v Boha sa veľmi líšili. Na rande sme šli s úsmevom, no po rozhovoroch o Bohu sme sa rozchádzali vždy v slzách. Nevedeli sme,  či nám to v našom vzťahu bude ďalej klapať. Veď ja som si stál za svojím Ježišom a ona zasa tvrdo za svojou katolíckou vierou.

Neskôr som sa dozvedel, že Janka sa doma modlila, aby nás Boh zjednotil vo viere a aby sme spoločne našli pravdu. Onedlho sa to aj stalo. Janka  sa obrátila k Ježišovi a dala mu celý svoj život, tak sme mohli spolu kráčať za ním.  Keď sme mali 21 rokov uzatvorili sme manželskú zmluvu a boli sme šťastní.

Povedal som si: “Čo budem robiť?“ V Božom slove som vyčítal, že Boh dal každému človeku talent , ktorý má používať a  rozhojňovať. .Rozmýšľal som, aký mám talent okrem toho,  že som vedel niekomu rozbiť hubu. Zistil som, že ja vlastne celkom slušne ovládam stolárčinu, veď mám aj úspešne skončenú umeleckú drevársku školu s maturitou. Tak som dostal nápad, že si zriadim vlastnú stolársku dielňu a začnem úspešne podnikať, čo sa mi aj vďaka Bohu podarilo.

Bol čas kedy sme s mojou manželkou Jankou potrebovali nutne bývanie, no bez peňazí to bolo ťažké.

Jeden čas sme bývali v podnájme, asi dva roky, bolo to v Štôle, kde sme mali prenajatý dvojizbový byt Po dvoch rokoch bývania sme sa pre končiacu zmluvu presťahovali k mojim rodičom, lebo iná možnosť vtedy nebola. U mojich rodičoch sme bývali v rodinnom dome približne tri roky. Boli to hrozné tri roky hlavne pre mňa. Veď som žil v jednej domácnosti so svojimi rodičmi a teraz je tu aj moja milá.

V posledný tretí rok bývania u mojich rodičoch som si povedal: „A už dosť, žena moja ideme preč,  je mi jedno kde, len preč odtiaľto.“  Nechcel som, aby mi rodičia riadili moje manželstvo. Začali sme teda s Jankou hľadať ďalší podnájom bytu a našli sme dvojizbový vo Svite. Tá istá realitka nám potom ponúkla na predaj aj 2.iz. byt po neplatičoch, dokonca v exekútorskom konaní, kt.bol znehodnotený, nemal kúrenie, nemal zavedenú plynofikáciu, okná boli upevnené zahnutými klincami.No jedna vec nás na tom byte priťahovala. Bola to cena. Chceli za ten byt iba 600 000 Sk.V roku 2007 sme ho kúpili. Mali sme vlastný zdevastovaný rozbitý byt. Haleluja! Boli sme takí  šťastní, vôbec nám nevadilo, že sú plesnivé steny, a že pod parketami bývajú rodinky chrobákov, nevadil nám dokonca zapchatý ani záchod. Okná sa dali zavrieť iba s klincom ako dvierka na zajačinci. V ten čas sme s Jankou sedeli na starých, no vlastných kreslách a riešili sme, akým spôsobom tu budeme bývať. Zistili sme, že v takomto chlieviku sa žiť nedá a s deťmi to už vôbec nie.

Potrebovali sme vieru na prerobenie bytu .Potrebovali sme peniaze, čo vtedy náš pastor Gabriel Minárik nazýval : “To je detail“. Povzbudzoval nás. V Bohu je všetko možné. Neskôr sme pochopili, že peniaze sú skutočne len detailom v našich životných situáciách. Viera je potrebnejšia ako peniaze.

Onedlho som dostal vynikajúcu zákazku, takže do jedného roka sme mali byt totálne prerobený a začali sme si užívať náš luxusný byt. V ten čas nás Boh tak začal žehnať, že sme si mohli dovoliť kúpiť aj úplne nový osobný automobil, na ktorý sme nepotrebovali žiadne pôžičky. Boh nás žehnal aj žehná a potvrdzuje pri nás svoje slová: “Hľadajte najskôr kráľovstvo Božie a všetko, čo potrebujete bude Vám pridané.“

Boh sa nemýli.  A čo povedal plní. Je len na nás akú mieru viery použijeme na vyriešenie našich potrieb.

No a to nebolo všetko, Boh nám z milosti požehnal dve krásne deti, Miriam a Andrejku z ktorých máme veľkú radosť.

Vlastný dom

No Boh neprestal konať. Moja manželka Janka aj ja pochádzame z rodinných domov,  kde sme boli zvyknutí na veľký priestor, záhradu, psíka atď. Takže sme predkladali nášmu Pánovi prosby v modlitbách o rodinný dom. Volali sme k Ježišovi spoločne, lebo sme vedeli a verili, že ak sa dvaja na niečom zhodnú a dokonca manželia a budú o to prosiť podľa Božej vôle, budú to mať.  V auguste 2009 som len tak sedel pri internete a pozeral som, či náhodou niekto nepredá náš vysnívaný dom za dobrú cenu alebo či niekto nechce nehnuteľnosť darovať. Pochopte, že sme sa len tak tak spamätali z rekonštrukcie bytu a so splátok za kúpu bytu, takže peňazí akosi nebolo. No a na môj údiv som našiel dom, ktorý sa nám páčil. Bol veľký dvojpodlažný + podkrovie, mal plastové okná, hliníkovú strechu, urobené plynové kúrenie, vodu, jednoducho stačí ho vymaľovať a dá sa bývať. K domu prislúchal pozemok s výmerom 2200 m2, na ktorom stojí murovaná hospodárska budova. Vedeli sme s Jankou,  že to je ono. Cena za to všetko bola približne ako za 3.iz.byt. Dohodli sme s majiteľom domu, že ho kúpime. Potom neskôr sme náš byt predali, takže sme boli zasa o niečo vpred. Veď je napísané: “Človek si premyslí svoju cestu, no Boh riadi jeho krok.” Takže si momentálne nažívame v našom domčeku, kde sa nám narodila naša tretia dcérka Timea.

Verím, že Boh v našich životoch neskončil a že má pre nás oveľa väčšie požehnanie ako sú materiálne veci, veď tie sú iba dočasné, no slúžiť Ježišovi je tá najväčšia výsada, ktorú človek môže tu pod slnkom mať. Sme šťastní, že Boh je našim Pánom a nič nás z jeho ruky nevytrhne.

.

Čitatelia, žehnám Vám všetkým nech milosť nášho Pána Ježiša Krista je s Vami. A hlavne verte a nepochybujte, veď len dobré a milosť je od Boha Abraháma, Izáka a Jákoba, nášho Pána Ježiša Krista.

Jozef  Fiamčik, Važec